Dejiny biológie

Vedomosti o rastlinách a zvieratách patria k najstarším poznatkom ľudstva, ktoré sa odovzávali z generácie na generáciu. Pramenili z praktických skúseností, lovu a chovu zvierat a zo zberu a pestovania rastlín, ktoré človek využíval ako potraviny a v liečiteľstve. Už v staroveku zobrazoval človek zvieratá a rastliny, z ktorých mal úžitok, alebo ich uctieval ako posvätné. Najstaršie poznatky sa nám zachovali z 3. tisícročia p.n.l. z Egypta, Asýrie, Indie a Číny.

Starovek

Biológia sa vyvíjala najskôr ako súčasť filozofie. Až neskôr, keď bol človek schopný oddeliť mýtus od lógie (stará mytológia) - fantáziu od reality (6.-7. stor. p.n.l.), zrodila sa biológia ako veda a s ňou sa zrodili aj prvé poznatky biologického charakteru. Preto sa v staroveku zaoberalo biológiou mnoho učencov, ktorí sú známi aj z oblasti filozofie.

Medzi autorov, ktorých veľká časť diela sa zachovala do dnešných čias, patrí antický grécky lekár Hippokrates (460-370 p.n.l.). Zaoberal sa liečiteľstvom a presným sledovaním prejavov chorôb a zdravia. Je zakladateľom niekoľko generačnej knihy Corpus Hippocraticum, kde je opísaných okolo 300 liekov rastlinného, živočíšneho a minerálneho pôvodu. Podľa jeho humorálnej teórie má zdravý ľudský organizmus telové tekutiny v správnom pomere. Keď sa tento pomer poruší, nastáva choroba. Hippokratovu prísahu skladajú lekári po skončení doktorantského štúdia.

Dnešný preklad Hippokratovej prísahy:

"Prisahám pri Apolónovi, bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať:

Svojho učiteľa v tomto umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné, ak si to vyžiada nutnosť. Jeho potomkov budem pokladať za vlastných bratov a keď sa budú chcieť vyučiť tomuto umeniu, vzdelám ich bez nárokov na odmenu aj akékoľvek záväzky. Svojim synom aj deťom svojho učiteľa aj žiakom, ktorí sa slávnostne zaviazali lekárskou prísahou, umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe aj na prednáškach aj na celej vede. Nikomu však inému. Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy na to nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu.* Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore. Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíčenia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch či so ženami či s mužmi, či so slobodnými či otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám.

Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak."

* myslím, že po novom je táto časť z prísahy odstránená

Zrodenie vedy o živote so zreteľne definovaným predmetom štúdia, jej teoretickými základmi a metódami je právom spájaný s dielom Aristotela (384-322 p.n.l.) O duši (De anima). Prítomnosť duše je kritériom života, zdrojom pohybu, účelu života. V diele O pôvode živočíchov (Historia animalium) voľne charakterizuje (neklasifikuje) isté skupiny živočíchov bez snahy o vytvorenie hierarchického systému. Pozorovaním, pitvaním a porovnávaním tiel (porovnávacia metóda) mnohých živočíšnych druhov Aristoteles získal poznatky o štruktúre orgánov, ktoré zhrnul do diela O častiach živočíchov (De partibus animalium). Najviac mýtov a predsudkov je v diele O rodení živočíchov (De generatione animalium), kde okrem iného rieši podradné postavenie ženy v spoločnosti. Aristoteles bol zástancom teórie samoplodenia (abiogenézy), ktorá tvrdí, že život vzniká z neživých častíc (zo špiny sa rodia potkany apod.).

Za zakladateľa botaniky sa považuje Theofrastos z Efezu (371-287 p.n.l.). Jeho Rastlinopis (Historia plantarum) opisuje podobu, výskyt a život približne 550 druhov rastlín. Morfológiu a čiastočne aj funkciu rastlinných orgánov opísal v diele O príčinách rastlín (v zmysle existencie) (De causis plantarum).

Herofilos z Chalkedónu bol lekár, ktorý sa zaslúžil o rozvoj anatomických poznatkov (výskum nervovej sústavy, stavba oka, mužských a ženských pohlavných orgánov). Robil pitvy na zvieratách aj na ľuďoch. Ucelený systém poznatkov o človeku vytvoril Galenos z Pergamu. Za hlavné orgány považoval srdce a mozog. Napísal učebnicu anatómie človeka cez pitvy zvierat (ľudské telo je po smrti nedotknuteľné), preto sú v nej mnohé omyly.

Stredovek

Obdobie stredoveku sa všeobecne považuje za "dobu temna" vo vede. Stredoveké myslenie bolo v prvom rade prípravou človeka na posmrtný život. V 6. storočí zásluhou sv. Benedikta z Nursie sa začali zakladať benediktínske kláštory (prvý v r. 529), ktoré od začiatku svojej existencie pokladali pestovanie vedy za jednu z dôležitých úloh svojho rádu. V benediktínskych kláštoroch sa postupne vytvárali podmienky na širšie pestovanie prírodných vied a medicíny. V rámci liečiteľstva študovali a pestovali liečivé rastliny a pripravovali rozmanité liečivá.

V 10. storočí v Salerne bola založená lekárska škola opierajúca sa o arabské a vďaka Arabom uchované antické základy humánnej medicíny. Islam bol všeobecne tolerantnejší voči získavaniu nových poznatkov ako kresťanstvo. Bolo založených niekoľko európskych univerzít: Bologna (1088), Paríž (1160), Oxford (1167), Cambridge (1209), Padova (1222).

Hildegarda z Bingen (1089-1179) sa za svoj život venovala experimentovaniu s prírodnými liečivami najmä rastlinného pôvodu a je autorkou významných diel o prírode Príroda (Physica) a Ochorenia a liečenia (Causae et curae). Tomáš Akvinský (1225-1274) bol učiteľom a do svojich filozofických úvah zahrnul aj tému psychologických prejavov človeka a zvierat. Albertus Magnus (1205-1280) významnou mierou prispel k zachráne Aristotelovho diela pred cirkevnou inkvizíciou tým, že dielo prispôsoboval cirkevnej dogmatike. Sám napísal diela O rastlinách (De vegetabilus) a O živočíchoch (De animalibus), kde sa okrem iného venuje deilnému opisu pôrodu všetkých hospodárskych zvierat.

Za najvýznamnejšiu osobnosť arabského sveta stredovekej medicíny sa považuje Abu-Ali Ibn Sín alias Avicenna (980-1027). Jeho dielo Kánon medicíny je prepracovaným Hippokratovým a Galénovým dielom, v ktorom zhrnul dovtedy známe poznatky z liečenia chorôb, používané počas celého stredoveku a začiatku novoveku.

Novovek

16. storočie

Obdobie novoveku začína zhruba v 16. storočí. Významným autorom tejto doby bol belgičan Andreas Vesalius (1514-1564), ktorý publikoval 700-stranové dielo o anatómii ľudského tela Sedem kníh o dielni ľudského tela (De humani corporis fabrica libri septem). V diele sú uvedené viaceré nástroje a presné návody na pitvu. Švajčiar Konrad Gesner (1516-1565) je autorom 6-zväzkového diela Historia animalium. Neustále zväčšujúce sa množstvo poznatkov vo vede napokon spôsobilo ukončenie éry encyklopedistov.

17. storočie

Začiatkom 17. storočia začína pravý novovek. Zakladateľom novej metodiky (dielo Novum organum scientarum) v prírodovede založenej na induktívnej metóde (od detailu k celku), ktorej základom je pozorovanie a opis deja a následné overenie pokusom, je Angličan Francis Bacon (1561-1626).

Zakladateľom modernej fyziológie je William Harvey (1578-1657). Známy je predovšetkým tým, že v diele Anatomický výskum pohybu srdca (Exercitacio anatomica de motu cordis) bez použitia mikroskopu presne opísal krvný obeh a správne vysvetlil funkciu srdca. Keďže nepoužil mikroskop, nebolo mu jasné prepojenie tepien a žíl pomocou kapilár (hovoril o mokvaní cez tkanivá). Harvey študoval aj princíp vzniku organizmov a pochádza od neho výrok "Omne vivum ex ovo" ("Všetko živé pochádza z vajíčka").

Významnou mierou prispelo k novým biologickým poznatkom skonštruovanie mikroskopu. V tejto veci sa o prvenstvo bijú bratia Jansenovci a Robert Hooke (1635-1723). Hooke bol anglický fyzik a prírodopisec. Mikroskopom pozoroval povrch rezu korkom a uvidené komôrky podobné bunkám všelieho plástu pomenoval bunky (cellulae).

Za zakladateľa mikroskopických metód je považovaný Anthony van Leeuwenhoek (1632-1723). Precíznym brúsením rôznych minerálov a skla vytvoril mikroskop s 250-280x zväčšením. Pozoroval priečne-pruhované svalstvo, stavbu šošovky ľudského oka, objavil nálevníky, vírniky, erytrocyty.

Objaviteľom krvných kapilár bol Talian Marcello Malpighi (1628-1694). Okrem toho popísal stavbu pľúc a obličky a sú podľa neho pomenované aj exkrečné orgány hmyzu - Malpighiho rúrky. Termín "ovárium" zaviedol Reiner de Graaf (1641-1673). Za vajíčko cicavcov mylne považoval folikuly vaječníkov, ktoré neskôr dostali názov Graafove folikuly.

18. storočie

V 18. storočí nastal proces diferenciácie (špecializácie) vo vedách o živote. Značný význam nadobudla embryológia. Na jednej strane stáli performisti, ktorí vývin plodu brali ako kvantitatívne zväčšovanie sa základov orgánov založených už na prvopočiatku embrya, a na druhej strane epigenetici, ktorí tvrdili, že vývin prebieha diferenciáciou beztvárnej hmoty. Ovulisti tvrdili, že determinujúcu funkciu vo vzniku a vývine embrya má ženský element (vajíčko), animalkulisti zas považovali za určujúci element mužskú spermiu. Dnes vieme, že v skorom štádiu sa z oplodneného vajíčka vyvinú základy orgánov, ktoré sa neskôr len kvantitatívne zväčšujú, a že oba elementy - mužský aj ženský - majú v tomto procese rovnaký význam.

Zakladateľom modernej systematiky je botanik Carl von Linné (1707-1778). Ako svoju doktorantskú prácu predložil v roku 1735 dielo Systema naturae, v ktorom podľa princípu binomickej nomenklatúry pomenoval množstvo rastlinných a živočíšnych druhov a klasifikoval ich na základe určitých systematických kritérií. Vytvoril tak hierarchický systém, ktorý pozostával zo štyroch taxonomických jednotiek: druh, rod, rad a trieda.

19. storočie

Pred 19. storočím sa nedalo presne hovoriť o histórii biológie, pretože pojem "biológia" ešte neexistoval. Skôr sa hovorilo o histórii vedy o živote. Termín "biológia" (gr. bios = život, logos = veda) použil prvýkrát Karl Friedrich Burdach (1800) a nezávisle na ňom Jean Baptiste Lamarck a nemecký lekár Treviranus v roku 1802, ktorý biológiu definoval ako náuku o živote.

Toto storočie je charakteristické ústupom latinského jazyka, ktorý dovtedy spájal celú Európu. V tomto období vznikla bunková teória a rôzne evolučné teórie.

Bunková teória

Formulovatelia bunkovej teórie boli český anatóm a fyziológ Jan Evangelista Purkyně (1787-1869), nemecký botanik Matthias Jakob Schleiden (1804-1881), nemecký fyziológ, histológ a cytológ Theodore Schwann (1810-1882) a nemecký lekár Rudolf Ludwig Karl Virchow (1821-1902).

Evolučné teórie

Tvorcom prvej ucelenej evolučnej teórie bol francúzsky prírovedec Jean Baptiste de Lamarck (1744-1829). Vo svojom diele Filozofia zoológie (Philosophie zoologique, 1809) predložil vývojové zákony:

1. snaha organizmu po zväčšovaní objemu tela
2. nový orgán vzniká v dôsledku novovzniknutej potreby
3. vývoj orgánov závisí od ich používania
4. všetko čo organizmus nadobudol počas života sa prenáša na potomstvo

Po vzniku genetiky bol napadnutý hlavne 4. bod, pretože súčasné poňatie evolúcie nepripúšťa dedičnosť získaných vlastností. Evolučná teória založená na Lamarckovej dedičnosti získaných vlastností sa nazýva lamarckizmus.

Francúzsky prírodovedec Étienne Geoffroy Saint-Hilaire (1772-1844) bol veľkým zástancom lamarckizmu. Formuloval 3 základné dodnes akceptovateľné princípy, podľa ktorých sa riadi stavba všetkých organizmov:

1. princíp analógie - všetky živočíchy sú zložené z rovnakých častí, ktoré sú v rôznom stupni vývoja
2. princíp súvislosti - všetky funkčne rovnaké orgány majú v tele rovnakú polohu a rovnakú súvislosť s inými orgánmi
3. princíp rovnováhy orgánov - vzrast alebo oslabenie jedného orgánu je závislé od zväčšenia alebo zmenšenia iného orgánu, následkom čoho je hmotnosť tela v rovnováhe

Nepochybne najznámejším zakladateľom súčasnej evolučnej teórie bol Angličan Charles Robert Darwin (1731-1802). Najviac ho ovplyvnila práca demografa Thomasa Roberta Malthusa (1766-1834) - Princípy populácie (Principles of population, 1798), kde mimochodom bol prvýkrát použitý termín "populácia". Darwin videl v tejto práci podobnosť ľudskej spoločnosti so živočíšnou ríšou, v ktorej prírodný výber ("boj o prežitie") je základom evolúcie. Významnou mierou dopomohol Darwinovi k formulovaniu jeho teórie aj anglický biogeograf Alfred Russell Wallace (1823-1913).

Darwin svoje myšlienky sformuloval v diele O pôvode druhov cestou prírodného výberu (On the origin of species by means of natural selection). Evolúciu vysvetlil tak, že prežije druh, ktorý je na svoje podmienky lepšie adaptovaný, a teda že selekcia odstráni menej adaptovaných. Darwinova evolučná teória bola definitívne sformulovaná po jeho cestách po Galapágoch (pinky). Zástancovia Darwinovej evolučnej teórie sú tzv. darwinisti.

Okrem prírodného výberu definoval v ďalších dielach aj pohlavný výber (The descent of man and selection in relation to sex, 1871), za ktoré sa mu dostalo veľkej kritiky od cirkvi, a umelý výber (Animals and plants under domestication, 1868), kde pojednáva o človeku ako o faktore evolúcie v šľachtiteľstve.

Ernst Heinrich Haeckel (1834-1919) je autorom biogenetického zákona, ktorá v stručnosti hovorí o tom, že "ontogenéza je skrátená fylogenéza". To znamená, že živočích prejde počas svojho embryonálneho vývinu takými obdobiami a vyskytujú sa u neho také orgány, ktorými boli charakteristickí jeho evolučne starší predkovia v dospelosti.

August Weismann (1834-1914) sa považuje za zakladateľa neodarwinizmu. Ten vznikol skĺbením Darwinovej evolučnej teórie a poznatkov modernej genetiky, ktoré ešte počas života Darwina neexistovali. Weismann rozlíšil hmotu bunky na somatoplazmu a karyoplazmu, ktorá je nositeľom tajomstva dedičnosti. Svojou teóriou, ktorá sa nazýva Weismannova bariéra, odbúral myšlienku dedičnosti získaných vlastností, pretože tvrdil, že ak má byť niečo dedičné, musí to zasiahnuť jadro.

Zaujímavosť: Na dôkaz svojej teórie Weismann choval 12 rokov laboratórne myši, pričom každej mladej myške odstrihával chvost. Aj po mnohých generáciách sa stále rodili všetky myši s chvostom.

Embryológ a anatóm Karl Ernst von Baer (1792-1876) kritizoval Darwina za to, že považoval "náhodu" za základ vývoja organizmov (náhoda v zmysle že smer evolúcie nie je dopredu určený ale je náhodný). Nahradil preto pojem "náhoda" pojmom "cieľavedomé úsilie". Fylogenézu teda vnímal ako cestu zdokonaľovania sa a lepšej kompenzácie tlakov prostredia (snaha čo najlepšie sa adaptovať). Okrem toho prvýkrát pozoroval samičie pohlavné bunky cicavcov.

Švajčiarsky botanik Karl Wilhelm von Nägeli (1817-1891) dokazoval, že prírodný výber nie je činiteľom, ktorý utvára nové formy, ale že tento môže iba zničiť prechodné bezúčelné formy (napr. albinotický živočích (albín - biely, bez farebného pigmentu) je viditeľnejší pre predátora). Podobne ako Baer veril vo vnútornú hybnú silu po zdokonaľovaní sa.

Popieranie teórie abiogenézy

Vieru mnohých v existenciu prvoplodenia nepotlačili ani pokusy Francesca Rediho (1621-1697) s larvami múch v 17. storočí, ktorý dokázal, že larvy múch sa nevyskytovali na rozkladajúcom sa mäsa, ktoré bolo na rozdiel od mäsa voľne dostupného muchám uložené v nedostupnom boxe. S definitívnym pádom teórie prvoplodenia úzko súvisí búrlivý rozvoj lekárskej mikrobiológie.

Najväčšiu zásluhu na poprení teórie abiogenézy mal francúzsky chemik Louis Pasteur (1822-1895), ktorý dokázal, že kvasenie nie je zvláštnym spôsobom umierania organickej hmoty, ale že súvisí s prítomnosťou mikroorganizmov. Zároveň dokázal, že mikroorganizmy nevznikajú spontánne, ale že ich základom je iná generácia mikroorganizmov, a že nevznikajú v dôsledku kvasenia či hniloby, ale naopak mikroorganizmy tieto procesy vyvolávajú ak sa dostanú do vhodného prostredia. Pasteur zaviedol do praxe aj ochranné opatrenia, aby predišiel rozmnožovaniu patogénnych organizmov. Tento postup sa nazýva na jeho počesť pasterizácia. Vypracoval aj laboratórne metódy na pestovanie mikroorganizmov na živných pôdach. Objavil taktiež aktívnu imunizáciu (očkovanie proti besnote).

Ďalším významným mikrobiológom 19. storočia bol nemecký lekár Robert Koch (1843-1910). Preštudoval vývoj pôvodcu anthraxu (mikrób Bacillus anthracis), tuberkulózy (mikrób Mycobacterium tuberculosis) a cholery (mikrób Vibrio cholerae). Friedrich Löffler (1852-1915) objavil pôvodcu záškrtu (mikrób Corynebacterium diphteriae). Paul Ehrlich (1854-1915) vynašiel liečivo proti syfilisu a trypanozómam.

Rozvoj ostatných vedných disciplín

Významným porovnávacím anatómom živočíchov 19. storočia bol anglický paleontológ Georges Cuvier (1769-1832). Na základe prác s fosílnymi a recentnými (dnes sa vyskytujúcimi) živočíšnymi druhmi dospel k teórii katakliziem (katastrof), ktoré pravidelne postihujú Zem, čím vysvetľoval striedanie živočíšnych foriem. Bol zástancom stálosti druhov (neuznával evolúciu).

K poznatkom zo živočíšnej fyziológie prispel významnou mierou ruský lekár a profesor fyziológie Ivan Petrovič Pavlov (1849-1936) svojim objavom vrodených a podmienených reflexov. Ilja Iljič Mečnikov (1845-1916) je považovaný za objaviteľa fagocytózy.

Na poli rastlinnej fyziológie bol významným vedcom český rastlinný fyziológ a anatóm Bohumil Němec (1873-1966), ktorý v roku 1900 publikoval statolitovú teóriu, na základe ktorej rastliny vnímajú zemskú gravitáciu.

20. storočie

Minulé storočie bolo charakteristické rýchlym nárastom poznatkov každej biologickej disciplíny a formovaním hraničných vied (biochémia, biofyzika). Bola založená aj úplne nová disciplína - etológia. Významnou mierou prispelo k akcelerácii poznatkov zkonštruovanie elektrónového mikroskopu v roku 1937.

Vznik genetiky

Pojem "genetika" zaviedol v roku 1907 William Bateson (1871-1926). Bateson je taktiež autorom termínov heterozygot, homozygot, F1 a F2 generácia. Pojem "mutácia" zaviedol Hugo de Vries (1848-1935) vo svojej mutačnej teórii, v ktorej poukazuje na množstvo náhlych zmien fenotypu a dedičných vlôh organizmu. Gén, genotyp a fenotyp sú termíny pochádzajúce od Wilhelma Johannsena. Autor pojmu "chromozóm" je Wilhelm Waldeyer (1836-1921), ktorý opísal pochody v jadre bunky súvisiace s oplodnením a delením bunky (karyokinéza). Theodor Boveri (1862-1915) preštudoval redukčné delenie - meiózu. Zakladateľom eugeniky je Francis Galton (1822-1911).

Za zakladateľa genetiky je považovaný Gregor Johann Mendel (1822-1884). Prvýkrát vo svojich prácach na hrachu prepojil štatistické metódy so štúdiom dedičnosti. Mendel je autorom termínu dominantné a recesívne znaky a je formulovateľom Mendelových zákonov dedičnosti.

Práce experimentálneho zoológa Thomasa Hunta Morgana (1866-1945) sú základom modernej genetiky. Prvýkrát použil drozofily ako modelové objekty. Za nositeľa dedičnosti považoval gény uložené na chromozómoch, ktoré prostredníctvom gamét prechádzajú do ďalších generácii. Skoncipoval Morganove pravidlá o väzbe génov na chromozómoch. Medzi jeho najdôležitejšie práce patrí Génová teória (The theory of the gene).

Vznik etológie

Etológia má svoje korene v zoopsychológii 19. storočia. Táto vedná disciplína sa sformovala na myšlienkovom základe nemeckého ornitológa Oskara Heinrotha, ktorý sa venoval štúdiu správania európskych vtákov, z ktorých väčšinu vychoval od vajíčka až po dospelého jedinca. Pre počiatky etológie bolo typické sledovanie správania sa zvierat v prirodzených, nie laboratórnych podmienkach.

Trojica najznámejších zakladateľov etológie je tvorená Rakúšanmi Konradom Lorenzom (1903-1989) a Karlom von Frischom (1886-1982) a Holanďanom Nikolaasom Tinbergenom (1907-1991). Lorenz sa venoval vzniku a pôvodu agresívneho správania, Frisch rozpracoval etológiu a spôsob orientácie včiel a Tinbergen študoval správanie hmyzu a vtákov.

Vznik molekulárnej biológie

Štruktúra DNA bola objavená v roku 1953. Objavili ju Francis Crick (1916-2004), James Watson (nar. 1928), Maurice Wilkins (1916-2004) a Rosalind Franklinová (1920-1958). Prví traja menovaní dostali v roku 1962 za tento objav Nobelovu cenu. Rosalind ju nedostala preto, lebo 4 roky predtým zomrela na rakovinu vaječníka a Nobelova cena sa posmrtne neudeľuje. Objav štruktúry DNA a nové objavy genetiky tak podmienili vznik novej biologickej disciplíny - molekulárnej biológie.

Odvtedy boli spravené viaceré významné kroky k pochopeniu fungovania genetickej informácie. Od minulého roku (2005) je známa kompletná nukleotidová sekvencia ľudskej DNA (3,2 miliardy bázových párov), ktorá je nám však bez poznania funkcie jednotlivých úsekov viac-menej zbytočná. Nepochybne je molekulárna biológia smer, ktorým sa bude uberať celá biológia 21. storočia, ktoré sa tak právom bude volať "storočím biológie".