Kmeň: Obrúčkavce

Telo obrúčkavcov (Annelida) je článkované (segmentované). V jednotlivých telesných článkoch sa stavba opakuje a sú teda rovnorodé - metamérne článkovanie. Medzi ektodermou a endodermou je druhotná telová dutina coelom, v ktorej sú uložené orgány.

Povrch tela nesie rôzne výrastky, najnápadnejšie sú parapódie - panohy a štety, opakujúce sa párne na každom článku. Štetiny slúžia na pohyb. Niekedy je telo pokryté kutikulou. V pokožke sa nachádzajú žľazové bunky, ktorých sekréty slúžia na uľahčenie pohybu alebo sa nimi zlepujú cudzie menšie čiastočky a tvoria sa schránky, v ktorých živočích žije. Pohyb umožňuje kožnosvalový vak.

Cievny systém obrúčkavcov je dobre vyvinutý, uzavretý. Po prvýkrát dochádza k oddeleniu krvného a miazgového obehu. Krv obsahuje hemoglobín rozpustený v krvnej plazme. Funkciu srdca vykonáva pulzujúca chrbtová cieva, ktorá posúva krv smerom ku hlave, brušnou cievou sa vracia späť.

Vodné obrúčkavce dýchajú pomocou žiaber, suchozemské nemajú vyvinuté dýchacie ústroje - dýchajú celým povrchom tela.

Tráviaca sústava začína ústami na druhom článku, je priama a končí análnym otvorom na poslednom článku tela. Črevný záves (typhlosolis) je u niektorých skupín mohutne vyvinutý.

Vylučovanie zabezpečujú nefrídie (metanefrídie), ktoré sa nachádzajú v každom článku v páre a ústia von z tela vždy v nasledujúcom článku tela.

Nervová sústava je typická rebríčková. V každom článku sa nachádza pár ganglií, ktoré sú pospájané komisúrami (priečnymi spojmi) a konektívami (pozdĺžnymi spojmi).

Obrúčkavce sú väčšinou oddeleného pohlavia, hermafroditizmus je menej častý. Môžu sa rozmnožovať aj nepohlavne rozpadom materského organizmu na viac častí, ktoré dorastajú.

Zástupcovia obrúčkavcov žijú hlavne v moriach, sladkej vode, ale i v pôde.

Systém obrúčkavcov

V klasifikácii obrúčkavcov je niekoľko odlišností, čo sa týka najnovšieho rozdelenia a toho, ktorý bol (a možno ešte stále je) súčasťou stredoškolských osnov v rokoch 1999-2003. Podľa staršej klasifikácie sa kmeň obrúčkavcov delí na 2 triedy: mnohoštetinavce (Polychaeta) a opaskovce (Clitellata).

NOVINKA: V najnovšom systéme sa vyčlenili z opaskovcov pijavice, ktoré vytvorili samostatnú triedu. Súčasné rozdelenie obrúčkavcov zahŕňa teda 3 triedy: mnohoštetinavce (Polychaeta), máloštetinavce (Oligochaeta) a pijavice (Hirudinea).

Vzhľadom na to, že zmeny nie sú až také citeľné, ako je to napr. pri okrúhlovcoch, ponechávam pôvodný systém a pôvodnú charakteristiku. V rámci opaskovcov sa ale zmienim o istých odlišnostiach medzi dážďovkami a pijavicami.

1. vývojový stupeň: Prvoústovce (Protostomia, Gastroneuralia)
4. kmeň: Obrúčkavce (Annelida)
1. trieda: Mnohoštetinavce (Polychaeta)
2. trieda: Opaskovce (Clitellata)

Trieda: Mnohoštetinavce

Mnohoštetinavce (Polychaeta) sú väčšinou morské obrúčkavce. Počet článkov kolíše (môže ich byť až 800). Na článkoch je pár parapódií, ktoré slúžia na pohyb a nesú tiež žiabre, hmatové brvy a zväzky štetín. Na prvom článku je pár tykadlových výrastkov. Na rozdiel od opaskovcov sa častejšie rozmnožujú nepohlavne, a to rôznymi spôsobmi.

Početnosťou druhov je to oveľa väčšia skupina ako opaskovce, paradoxne je ale menej významná. Najznámejší zástupcovia sú napr. húsenkovka (afroditka) pestrá (Aphrodite aculeata), nereidka vznášavá (Nereis pelagica) a palolo zelený (Eunice viridis). Afroditka žije na morskom dne, nereidka sa vo vode vznáša. :-) Palolo je typický nepohlavným rozmnožovaním. Predná časť jedinca je nepohlavná, a produkuje zadnú pohlavnú časť (obsahuje pohlavné bunky), ktorá sa od jedinca oddeľuje a samostatne sa vznáša.

Trieda: Opaskovce

Opaskovce (Clitellata) majú zreteľné článkovanie. Nemajú parapódie ani tykadlá, ale na každom článku sú zväzky štetín. Dýchajú celým povrchom tela, žiabre majú len niektoré druhy. Sú hermafrodity. Pohlavné žľazy sa nachádzajú len v prednej časti, tu je aj opasok - clitellum, podľa ktorého dostala trieda svoje pomenovanie. Opaskovce žijú v sladkých vodách, v bahne, ale aj v mori a v pôde.

Najznámejším druhom je dážďovka obyčajná (Lumbricus terrestris). Je dlhá 90-190 mm. Žije bežne v pôde lúk, polí a záhrad v nížinách i v horskom stupni. Dážďovka svietivá (Eisenia lucens) je dlhá 45-115 mm a je to naša jediná dážďovka, ktorá je schopná svetielkovať. Najčastejšie ju nájdeme v horách v práchnivom dreve. Dážďovka pobrežná (Eiseniella tetraedra) je jedna z našich najmenších dážďoviek (30-60 mm). Žije vo vlhkej pôde, v močiaroch, na brehu riek i priamo vo vode pod skalami, kôrou a medzi rastlinami.

Významnou skupinou v rámci opaskovcov sú pijavice (v súčasnosti tvoria už samostatnú triedu Hirudinea - pijavice). Telo pijavíc je sekundárne článkované, čo znamená, že počet článkov navonok, nemusí zodpovedať vnútornému článkovaniu tela (navonok je článkov viac). Majú dve prísavky: predná je menšia, zadná je väčšia. Telo má štetiny len výnimočne. Často je pigmentované. Opasok býva len slabo vyvinutý. Pijavice majú najviac vyvinutý typhlosolis zo všetkých obrúčkavcov. Cicajúce druhy majú vyvinutý silný svalnatý hltan.

Pijavica lekárska (Hirudo medicinalis) je dlhá 100-150 mm. Na chrbte má charakteristické žlté alebo pomarančové pásiky. Žije najčastejšie v dobre prehrievaných plytkých nádržiach, ale aj v rybníkoch, jazerách a riečnych ramenách. Živí sa krvou teplokrvných stavovcov, najmä dobytka, koní a človeka. Pri cicaní vypúšťa do rany hirudinín, ktorý zabraňuje zrážaniu krvi. Preto rany i po opadnutí pijavice ešte dlho krvácajú. S obľubou sa používala v ľudovom lekárstve. V súčasnosti je zriedkavejšia a zaslúži si ochranu.

Pijavica konská (Haemopis sanguisuga) je naša bežná pijavica v stojatých a tečúcich vodách. Je dravá, živí sa malými vodnými živočíchmi. Dosahuje veľkosť až 15 cm.